| sadowod.com | vivaspb.com |

Obec leží v severnej časti Východoslovenskej nížiny, v juhovýchodnej časti Pozdišovskej pahorkatiny. Z chotára Suchého pochádzajú nálezy paleolitických kamenných nástrojov.

V súvislosti s majetkovými záležitosťami v roku 1266 vznikla najstaršia správa o Suchom (latinsky „Zuha“). Od 14. storočia bola obec súčasťou panstva Pozdišovce. V 16. a 17. storočí patrila rozličným zemepánom. V roku 1715 tu bývali členovia len troch poddanských domácnosti. V 18. storočí vďaka prisťahovalcom vzrástol počet obyvateľov Suchého a okrem roľníkov tu žili aj dedinskí remeselníci. V chotári sa vyskytovala dobrá hlina na výrobu keramiky.

Na konci 18. storočia uhorský polyhistor slovenského pôvodu Matej Bel o obci napísal: „Suché, biedna dedina medzi lesmi. Susedí s Moravanmi na východe, vo vzdialenosti štvrť míle. Je obývaná národmi pomiešanými, ale chudobnými a s nedostatkom oráčin ako aj záprahov. Slúži Michalovi Szirmayovi, Michalovi Boronkayovi a iným“.

V roku 1828 tu v 67 domoch bývalo 504 obyvateľov, ich počet v neskoršom období narastal (s výnimkou obdobia s rozšíreným vysťahovalectvom). V obci sa nachádzalo široké spektrum náboženského zloženia obyvateľov – veriaci rímskokatolíckeho obradu (pôvodne bez vlastného kostola), protestanti, veriaci východného obradu (novousadlíci) a židovskí veriaci. V 18. storočí patrili rímskokatolícki veriaci pod rozsiahlu farnosť so sídlom v Nižnom Hrušove. Obyvateľstvo gréckokatolíckeho obradu si vybudovalo drevenú a okolo roku 1805 murovanú „cerkev“ Sv. Petra a Pavla – patrili pod farnosť Lesné (z polovice 18. storočia poznáme zaujímavý doklad o čarodejníctve vo farnosti), neskôr Rakovec nad Ondavou. Od roku 1932 spravoval rakoveckú farnosť Anton Tink (dekan a generálny vikár), ktorý patril medzi najvýznamnejšie osobnosti spomedzi gréckokatolíckeho kléru.

Medzi technické vymoženosti patrí v obci vodovodná sieť a rozvodná sieť plynu. Ku koncu roka 2004 obec obývalo 427 občanov v 120-tich domoch.